Kostra vtáka

Mnohé vtáky vďačia za prežitie svojej schopnosti lietať. Táto výhoda je u iných živočíchov vynahradená napríklad väčšou hmotnosťou, než akú majú vtáky. Nie je preto vôbec zarážajúce, že kostra vtákov je omnoho ľahšia ako kostra cicav­cov. Je to však dosiahnuté na úkor niečoho iného, napríklad lebka vtáka je tenká a chú­lostivá, ľahko praská. Za najzraniteľnejšie druhy sa v aviaristike považujú austrálske papagáje, najrýchlejšie lietajúce vtáky, kto­ré môžu naraziť do siete aviária, a prepeli­ce, ktoré zvyknú byť veľmi nepokojné, po­kúšajú sa veľmi energicky vzlietnuť zo zeme smerom vertikálne nahor. Ďalšie odľah­čenie hlavy vtáka umožnila absencia zubov a silných svalnatých čeľustí, ktoré s nimi sú visia. Inou pozoruhodnou črtou vtáčej leb­ky je veľkosť očných jamôk. Zrak je pre vtáky najrozhodujúcejším zmyslom a preto sú oči zodpovedajúco veľké. Vnútorná tma­vá škvrna (pupila) je ohraničená dúhovkou (iris), ktorá je u niektorých druhov pestrofarebná. , Stavce vtákov sú rozmanitejšie ako stavce cicavcov. Zrasty niektorých stavcov, zriedkavejšie v oblasti hrudníka a častejšie v oblasti dolných končatín, zabezpečujú zvýšenú stabilitu. Zrasty zaisťujú, že hmot­nosť tela vtáka je pri chôdzi rovnomerne rozložená po celej jeho dĺžke., Teoreticky musia vtáky, vzhľadom na polohu svojho ťažiska, zápasiť s ťažkosťami pri lietaní, ako aj pri chôdzi. Mali by v podstate padať smerom dopredu, ale ich dvojaká schopnosť pohybu je umožnená prispôsobením kostry v oblasti panvy. Bed­rový kĺb je v základe rovnaký ako u cicav­cov, teda acetabulum na vrchnej časti steh­novej kosti pohodlne zapadá do panvy (pelvis), je tu však jeden výrazný rozdiel. Steh­nová kosť je nasmerovaná dopredu a je účinne upevnená v polohe celkom tesne pri svaloch. To znamená, že hoci je stehnová kosť oveľa menej pohyblivá ako napríklad u ľudí, umožňuje posunúť ohnisko zadnej končatiny oveľa bližšie ku ťažisku tela vtá­ka. , Pohyblivosť nohy vtáka je v skutočnosti viazaná viac na kolenný kĺb ako vyššie na stehno. Podobnosť s naším členkom, v kto­rom sa stretávajú dve kosti lýtka, tibia (píš­ťala) a metatarzus (predpriehlavok), pokra­čuje až dole k prstom na nohách zakonče­ných pazúrmi. , Nemožno sa čudovať tomu, že horné končatiny vtáka sú pohyblivejšie. Pretože sa využívajú len na pohyb, vysoká špecializá­cia prstov zanikla. V skutočnosti sa zacho­val iba náznak druhého, tretieho a štvrtého prsta. Kosti zá­pästia zrástli a vytvorili pevný záchytný bod pre najdlhšie perá. Kostra krídla je tak­mer rovnaká u všetkých vtákov, ale samotný tvar krídel môže byť veľmi rozdielny v zá­vislosti od letových schopností konkrétneho druhu. Hrudný kôš je posilnený nezvyčaj­nou stavbou rebier. Rebrá majú výčnelky, nazývané háčikovité výbežky (processus uncinati), ktoré smerujú dozadu a navzájom sa prekrývajú. Toto pomáha spevniť hrudný kôš najmä u tých druhov vtákov, ktoré potápajú. , Pretože profil krídla je stabilný, nie sú potrebné žiadne dodatočné a ťažké svaly udržiavanie jeho tvaru, čím je zároveň zaručená jeho vyššia výkonnosť. Na priečnom reze sa krídla javia ako plásty medu. Takto je trochu odľahčený náklad, ktorý mu niesť hrudné svaly počas letu. Toto svalstvo, uchytené ku hrebeňu vidlicovitej kosti predstavuje asi polovicu hmotnosti tela vtáka.